Žijeme rýchlo. Jeme nepravidelne. Spíme menej, než by sme mali. Snažíme sa stihnúť viac, ako sa do jedného dňa zmestí. A potom sa čudujeme, že sme nepokojní, nesústredení, podráždení.
KEĎ TELO NESTÍHA DRŽAŤ KROK
Moderný človek často žije v nerovnováhe.
Hlavu máme plnú plánov, povinností… Lenže naše telo je stále rovnaké ako pred stáročiami. Potrebuje rytmus, oddych, teplo, dotyk, pokoj. A keď mu to nedáme, začne sa ozývať.
Najprv potichu, nenápadne
- napätím v šiji
- nepokoj v tele
- plytkým dychom
- zhoršeným spánkom
- vnútorným chvením, ktoré nevieme pomenovať.
Neskôr hlasnejšie
- podráždenosťou
- únavou, ktorá sa nedá dospať
- pocitom, že sme stále v strehu.
Telo nie je náš nepriateľ. Je to múdry sprievodca, ktorý sa snaží s nami komunikovať.
NEPOKOJ NIE JE SLABOSŤ
Často sa snažíme nepokoj prekričať výkonom, dáme si kávu, rozpracujeme ďalší projekt, zrýchlime ešte viac. Lenže nepokoj sa zrýchlením nelieči. On sa ním prehlbuje.
Z pohľadu tradičných systémov starostlivosti o človeka je práve nadbytok rýchlosti, nepravidelnosti a tlaku tým, čo nás vychyľuje z rovnováhy.
- Príliš veľa podnetov, príliš málo ticha
- Príliš veľa musím, príliš málo môžem
A tak sa postupne odpojíme sami od seba.
TELO TÚŽI PO JEDNODUCHOSTI
Telo nepotrebuje veľké revolúcie. Potrebuje malé návraty – jesť o niečo pravidelnejšie, ísť spať o pol hodinu skôr, na chvíľu zavrieť oči a vnímať svoj dych, dopriať si vedomý dotyk alebo zvuk, ktorý upokojuje.
Telo miluje rytmus. Keď mu ho vrátime, začne sa upokojovať aj myseľ.
Možno ste si už všimli, že keď sa na chvíľu zastavíte, niečo sa zmení. Dýchanie sa prehĺbi, plecia klesnú, myšlienky sa spomalia. Je to okamih, keď sa vraciame „domov“, k sebe.
ÚTEK NIE JE POTREBNÝ
Netreba utiecť od sveta, netreba odísť do hôr, netreba ani meniť celý život. Niekedy úplne stačí vytvoriť si malé ostrovy pokoja uprostred rýchleho sveta – pre niekoho je to pravidelná prechádzka, pre iného teplý čaj večer (bez mobilu). Pre ďalšieho vedomá práca s telom, dychom, alebo zvukom.
Každý z nás potrebuje niečo iné, no všetci potrebujeme spomaliť.
KEĎ SI DOVOLÍME PODPORU
Sú obdobia, keď si s nepokojom vieme poradiť sami. A potom sú chvíle, keď cítime, že potrebujeme bezpečný priestor. Priestor, kde netreba podávať výkon, kde sa môže telo uvoľniť bez tlaku, kde sa nervový systém môže prepnúť z „musím“ do „môžem“.
A práve vtedy má zmysel dopriať si vedomý dotyk, hlbokú relaxáciu, alebo liečivý zvuk, ktorý telo postupne naladí na prirodzený rytmus. Nie ako luxus, ale ako formu starostlivosti.
ZVUK AKO LIEK
Rýchly svet tu pravdepodobne ešte nejaký čas bude. Otázka je, či mu budeme bezvýhradne slúžiť, alebo si v ňom vytvoríme vlastné tempo.
Možno dnes nemusíme meniť celý život. Možno stačí začať jednou hodinou, počas ktorej dovolíme telu vypnúť.
Ak cítite, že by vám na tejto ceste prospela jemná podpora, nájdete ma na Nám. SNP vo Zvolene.
Niekedy totiž stačí málo a nepokojné telo si spomenie, že pokoj z neho nikdy nezmizol.
Alena Kleščová
